Azerbajdžan – ropné bohatstvo a milovaný vodca

Autor: Peter Chovanec | 27.3.2015 o 17:31 | Karma článku: 6,31 | Prečítané:  1777x

Ako v bývalej sovietskej republike milujú a oslavujú svojho vodcu? A čím sa v moslimskom bare nahrádza to, že nepodávajú alkoholické nápoje?

Vlak z Tbilisi do Baku je čistučký a voňavý, jediný problém je jeho rýchlosť - približne tridsiatka – takže tých 600 km ideme sedemnásť hodín. V kupé máme aj televízor, tak si večer krátime chvíľu pozeraním akčného filmu o záchrane sveta plnom amerických patriotických patetických rečí, ktoré znejú v ruskom dabingu ešte smiešnejšie ako v origináli.

Centrum Baku nás prekvapuje svojim bohatstvom. Sovietsky puch sme zanechali v Tbilisi. Baku ako hlavné mesto ropného štátu ma čistučké ulice, mramorové vyleštené podchody, parky s dvakrát denne polievanou aj kosenou trávičkou, úžasné fontány, nové mrakodrapy aj zrekonštruované staré budovy. Najlepšia je však kilometre dlhá promenáda na brehu mora s divadlami, amfiteátrami, parkami, kaviarňami, obchodnými centrami a ďalšími atrakciami. V noci je všetko veľkolepo nasvietené, LED diódy na mrakodrapoch vykresľujú obrazce, a obyvatelia sa hlboko do noci v príjemnej atmosfére korzujú po nábreží a parkoch.

V metre sa ako lístok používa karta, ktorú sme si nezakúpili. Preto pri vstupe vždy oslovíme policajta, ktorý nám ako "inostrancom" ochotne asistuje – najbližšiemu okoloidúcemu občanovi dočasne zabaví jeho kartu, v automate ju nabije našimi štyridsiatimi kopejkami a tak nás púšťa cez turniket. Táto schéma funguje spoľahlivo v každej stanici.

Vyberáme sa na výlet za mesto do Gobustanu pozrieť bahenné sopky a praveké kresby. Cesta do Gobustanu vedie popri mori, okolo najobľúbenejšej pláže obyvateľov Baku s hotelmi a stánkami, ktorá je ozvláštnená výhľadom na ropné veže pár sto metrov od brehu. Tie zároveň prepožičiavajú Kaspickému moru atraktívny dúhovo-olejový odlesk hladiny.

O kus ďalej začali nedávno stavať, asi v snahe vyrovnať sa Dubaju, na umelom ostrove v mori obrovský hotel, ku ktorému vedie štvorprúdové mólo. Šofér nášho auta to komentoval: "Naša strana bagátaja. Sláva Bogu."

Gobustan je však už opäť zaostalé zaprášené mestečko, po ktorom sa prechádzajú stáda kôz a na ropovodoch križujúcich mesto sa sušia kravské lajná, aby bolo čím v zime kúriť. Miestny taxikár nás na konci výletu dovezie na zaprášenú autobusovú zastávku pri rušnej diaľnici. Chceme sa najesť, preto mu hovoríme, aby nás ešte zaviezol niekam do centra mestečka. On na to – veď TOTO je centrum nášho mesta. Ale potom nás predsa len zavezie k najlepšej reštaurácii mesta - na rovnako zaprášenom parkovisku na diaľnici o kilometer ďalej. V tej nemajú ani jedálny lístok, pretože tam podávajú jediné jedlo (ale zato výborné - šašlik s horou zeleniny). Pivo ako moslimovia nevedú - môžeme si však odbehnúť kúpiť ho do neďalekého obchodu, čašník nám ochotne prináša poháre.

Na každom rohu v Azerbajdžane je plagát alebo citát veľkého otca národa Gejdara Alijeva, aby náhodou prostý ľud nezabudol, komu vďačí za všetko šťastie. Veľká kultová osobnosť Gejdar Alijev sa stal šéfom miestneho KGB už v roku 1964, za Brežneva bol šéfom strany a vlády Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky, dokonca aj podpredsedom vlády Sovietskeho zväzu. Po osamostatnení Azerbajdžanu sa stal jeho milovaným vodcom. Gejdarovi sa aj syn podaril, takže si ho národ po jeho smrti slobodne zvolil za následníka trónu. Dokonca aj jeho vnučka je veľmi šikovná. Okrem toho, že je obratná podnikateľka, keďže údajne vlastní pár firiem so štátnym monopolom, zorganizovala azda najväčšiu udalosť v dejinách tohto mladého štátu - Veľkú cenu Eurovízie v roku 2012. Jedného taxikára sa pýtame, ako sa im tam žije. "Všetci kradnú, miliardy si ukladajú vo Švajčiarsku“, odpovedá. „Aj Gejdar?“ pýtame sa. „Nie, kdeže, zbláznili ste sa, ten nekradol. Ten bol spravodlivý."

Na nábreží v Baku v sobotu večer vidíme veľký koncert k nejakému výročiu Gejdara Alijeva, ktorý berie štátna televízia v priamom prenose. Vystupujú súbory piesní a tancov, program je prekladaný prejavmi veľkého Gejdara a zábermi, ako mrví obilie alebo objíma pionierky. Nadšený národ na koncerte aplauduje a máva štátnymi vlajkami.

Z Baku sa maršrutkou (mikrobusom) vezieme do Šeki. Spíme v Karavansaray, nádhernom starom historickom hostinci pre karavány tiav na Hodvábnej ceste, v izbe s tehlovou klenbou. Hotel má aj bar, v ktorom síce nepodávajú žiadne alkoholické nápoje, keďže riaditeľ je veriaci moslim, ale vynahrádzajú to inými ázijskými vymoženosťami: ležaním pri stole s vyzutými topánkami na tkaných kobercoch a vankúšoch, čajom zo samovaru, vodnou fajkou a dobrotami, ako je napríklad džem z ruží.

Zo Šeki si berieme taxík na hranicu s Gruzínskom. Taxikár nás chce potešiť, tak sa chváli, že jeho brat bol v ČSSR - ako vojak ruskej armády v roku 1982.

Jedna Nemka z bývalého NDR, ktorá teraz robí dlhodobý výskum v Moskve, nám hovorila, že mnohí Rusi sa jej už pochválili tým, že boli vo Východnom Nemecku ako vojaci, pričom žiadny z nich to pritom nikdy nevnímal ako pohoršujúci alebo urážlivý fakt. Naopak, sú hlboko presvedčení, že ruská okupácia príslušnú krajinu povznáša.

(Cesta absolvovaná na jar 2013)

Prvá časť blogu o ceste na Kaukaz:

50 jednoduchých krokov k získaniu azerbajdžanského víza

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?