Kaukaz: nádherné krajiny s nešťastnou polohou

Autor: Peter Chovanec | 29.3.2015 o 15:26 | (upravené 31.3.2015 o 9:31) Karma článku: 7,59 | Prečítané:  1832x

Hľadáte krajinu s nádhernými horami aj pamiatkami, pohostinnými ľuďmi, výborným jedlom, a najmä s pohnutou nedávnou minulosťou, ktorej by sme my v strednej Európe mali rozumieť? Potom hľadáte Gruzínsko a Kaukaz.

Vo výbornom penzióne v gruzínskom meste Telavi, centre vinárskeho regiónu Kacheti, nám majiteľka Svetlana varí znamenitú večeru a nalieva skvelé miestne víno. Celý večer debatujeme s ďalšími cestovateľmi, medzi ktorými sú dve historičky z Nemecka a Francúzska, ktoré teraz robia dlhodobý výskum v Moskve a rozprávajú sa medzi sebou po rusky. Je to neobvyklý zážitok počúvať dve dievčatá rozprávať sa medzi sebou po rusky rýchlosťou guľometu, pričom jedna má silný nemecký prízvuk a druhá ešte silnejší francúzsky.

Spoločne s týmito dvoma dievčatami si prenajímame si na celý deň auto a pochodíme v okolí Telavi všetky kláštory, kostoly, pevnosti a paláce, ktoré sa ukrývajú vo vinohradoch a píniových hájikoch úrodného a veľmi príjemného údolia Kacheti. Atraktívnym bodom programu je ochutnávka výborného vina vo vinárskej fabričke.

Jedlo a pitie je jedným z mnohých vrcholov návštevy Gruzínska. Treba sa však naučiť dekódovať jeho názvy. Najbežnejším jedlom sú syrové koláče chačapuri - niektoré vyzerajú ako pizza, ale chačapuri ačaruli megruli majú syr vo vnútri a chačapuri imeruli ačaruli sú v tvare lode. Treba si zvyknúť aj na iné bežné mená z jedálnych lístkov - chinkali, čakapuli, čachrakuli, bistrogonovi, pchali, na záver ako dezert čurčchela, "klobása" vyrobená z orechov a karamelu, ktorú predávajú na trhoch. K tomu si treba dať aperitív, napríklad čaču.

Na cestu do Kazbegi, dediny uprostred kaukazských hôr, si najímame ruský taxík. Počas troch hodín tejto jazdy si môžeme vychutnávať nepretržitý prúd šťavnatých ruských nadávok nášho šoféra z Vladikavkazu. Niektoré kvetnaté slovné spojenia hraničia až s literárnou kvalitou. Jedným z ich dôvodov je aj to, že cesta vedúca cez priesmyk vo výške 2300 m je zúfalo hrboľatá a prašná. Kolóny kamiónov sa halia do kúdoľov prachu a voda v mlákach siaha prechádzajúcim Ladám až po nárazníky. Šofér z Ruska však napriek tomu s hrdosťou v hlase hovorí: „To naše tanky zničili túto cestu, keď naša, ruská armáda v roku 2008 okupovala Gruzínsko“. A to je asi aj dôvod, prečo sa Gruzínsko nechystá opraviť túto najkratšiu cestu cez Kaukaz z Ruska do svojho hlavného mesta Tbilisi. Názov tejto cesty je priliehavý: volá sa Gruzínska vojenská diaľnica.

Šofér nám ponúka, že nás odvezie až do Vladikavkazu do Ruska. Hovoríme, že nemáme ruské víza. Odpovedá: "Net problema, moj drug rabotajet na granici, zaplatiš, pojedeš, vot éto Rossija."

V Kazbegi na námestí nás odchytí chlapík a núka nám ubytovanie. Aby podporil tuto svoju marketingovú aktivitu, vyťahuje zo svojej Nivy hrubý obchytaný zošit s doporučeniami svojich klientov v tridsiatich jazykoch a nalistuje v ňom slovenčinu. Čítam tam v našom rodnom jazyku takúto neodolateľnú recenziu: "U Vasilija sme sa nažrali jak svine".

Naši spolubývajúci u Vasilja sú partia Rakúšanov od Salzburgu, ktorí vyliezli v ten deň na horu Kazbeg (5047 m) na skialpových lyžiach a následne ju zlyžovali. Najmladší účastník výpravy mal 60 rokov.

Vyrazíme na túru jednou z kaukazských dolín. Celý čas sme dobre nad 2000 m, pričom hory okolo nás dosahujú nadmorskú výšku cez 4000 m. Cesta vedie k opustenej osetskej dedine a zrúcanine hradu pozdĺž divokej riečky, okolo ktorej pramenia minerálne sírnaté pramene. Tie vytvárajú červené potoky, travertínové kaskády a gejzíry. Dvakrát naboso musíme prebrodiť ľadový kaukazský potok. Podarí sa nám zablúdiť, takže v ten deň prejdeme vyše 30 km. Keď sa zvečerí a vojdeme do lesíka, Peter radšej robí hluk nájdenou pivovou konzervou, aby odplašil medvede a vlky. Za celý deň nestretávame vôbec žiadneho človeka.

V Tbilisi sa dohadujeme s taxikárom, že nás odvezie až do Diližanu v Arménsku. Peniaze si pýta vopred, no hneď za hranicou v Arménsku začne lamentovať, akáže je to dlhá cesta. Bol by nás posadil na autobus, ale nakričíme naňho, tak nám vybaví a zaplatí miestneho arménskeho taxikára. Aj tak to je preňho dobrý biznis, lebo Arménsko je chudobnejšie a taxikári lacnejší.

Tento taxikár si odslúžil vojenskú službu v sovietskej armáde v Chabarovsku na Ďalekom Východe. Za tri roky bol doma na dovolenke iba raz. Aj to musel ísť vlakom – trinásť dní cestoval z Chabarovska do Moskvy a ďalšie dva z Moskvy do Jerevanu.

V Diližane spíme v penzióne u vzdelaného charizmatického veľkého bradatého Arména, čo sa narodil a vyrastal v Iráne. Sme v ten večer jediní hostia, a tak s ním debatujeme o Iráne, Arménsku a Nemecku, kde študoval, a o ôsmich Harleyoch, ktoré vo svojom živote vlastnil.

Diližan je vraj "arménske Švajčiarsko". No neviem, takto by asi vyzeralo Švajčiarsko po storočí kolonizácie nejakou neprispôsobivou menšinou. Ale veľmi si ho neužijeme, lebo husto leje. Preto po pokuse o menšiu túru radšej vyrazíme do Jerevanu.

V Jerevane (na rozdiel od vidieka) príliš nevidno, že je hlavným mestom najchudobnejšej z troch zakaukazských krajín. Mesto má množstvo príjemných parkov a kapacita prvotriednych kaviarní, barov a reštaurácií sa pravdepodobne blíži počtu obyvateľov mesta. Večer v jednom z barov nám Rusi od susedného stola objednávajú vodku, ktorú s nimi musíme vypiť na slávu zajtrajšieho 9. mája, Prázdnika Pobjedy.

Kaukaz je geopolitická križovatka, narážate tu na tento fakt na každom kroku. Arméni kvôli genocíde spred sto rokov nemôžu ani cítiť Turkov, hraničné priechody do susedného Turecka neexistujú. Zároveň sú vo vojnovom stave s Azerbajdžanom a okupujú pôvodne azerbajdžanský Náhorný Karabach. Neodporúča sa v jednej krajine konverzovať o tej druhej, to by mohlo zle dopadnúť. S takýmito nepriateľmi sa Arménsko musí v zahraničnej politike veľmi obracať, a aj sa im to darí - ktorá iná krajina si udržiava výborné vzťahy naraz s Ruskom, s USA a zároveň aj s Iránom?

Kto navštívi Náhorný Karabach, ktorý je dnes pod správou Arménska, ten sa automaticky stáva pre Azerbajdžan persona non grata a vstup do krajiny mu je odopretý.

Gruzínsko sa zasa snaží orientovať skôr na Západ. Pokúšajú sa vybudovať fungujúcu demokraciu s efektívnymi inštitúciami. Myslím, že sa im to čiastočne aj darí - napríklad sa zdá, že ich polícia je obľúbená a neskorumpovaná. Chválili ju v rozhovoroch s nami aj takí ľudia, ako taxikári a hoteliéri, takže nemám dôvod tomu neveriť. V tejto krajine veje viac modrých vlajok EÚ ako v ktoromkoľvek členskom štáte únie. Dokonca kde-tu vidno aj vlajky NATO. No členmi ani jednej organizácie nie sú, a aj na to doplácajú.

Dôsledkom rusko-gruzínskej vojny z roku 2008 je ruská okupácia oblasti Južné Osetsko, ktorá sa ako zub zahrýza do prostriedku Gruzínska. Celá osetská hranica je lemovaná výsledkom tejto vojny - utečeneckými tábormi Gruzíncov vyhnaných z Južného Osetska, vyrovnanými radmi narýchlo postavených rovnakých žltých domčekov s červenými strechami.

Iná gruzínska oblasť, Abcházsko na západe krajiny, v súčasnosti pod ruskou kontrolou, je de facto oddelená od Gruzínska už od vojny v roku 1993. Dôsledkom vojenského konfliktu bolo 200 tisíc gruzínskych utečencov (takmer polovica obyvateľstva oblasti, Abcházsko má dnes 250 000 obyvateľov). Cestou vlakom si od jednej abcházskej utečenkyne - bábušky kupujeme na peróne pirohy a pivo. Hovorí: "Bývam tu, v tejto plechovej búde na nádraží už dvadsať rokov, dostávam dôchodok 22 lari, ale stále verím, že sa domov do Suchumi ešte niekedy pozriem".

Všimli sme si, že Gruzínci obľubujú čierne oblečenie, a tak sa na to pýtame jedného turistického sprievodcu, tiež oblečeného v čiernom.

"Smútime", odpovedá.

"A kvôli čomu smútite?"

"Kvôli tomu, čo nás čaká".

(Cesta absolvovaná na jar 2013)

 

Ostatné články o ceste na Kaukaz:

50 jednoduchých krokov k získaniu azerbajdžanského víza

Azerbajdžan - ropné bohatstvo a milovaný vodca

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?