Objaviť minulosť pri cestovaní nie je ťažké. Zaostalejších krajín, ako je tá naša, je požehnane. Ja však chcem porozprávať o ceste na miesta, ktoré mi veľmi pripomínali obrazy z nášho sveta 19. storočia, ako ho opísali vtedajší spisovatelia a namaľovali vtedajší maliari. Reč bude o českých dedinách v rumunskom Banáte, ktoré som navštívil pred vyše dvadsiatimi rokmi, na Veľkú Noc 1993.
Cesta sa nezačala jednoducho. Keď sa náš autobus najatý jednou brnenskou cestovnou kanceláriou za pekného jarného podvečera zastavil v rade áut niekoľko kilometrov pred maďarsko-rumunskou hranicou v Nadlaku, sprievodca poznamenal: “To bude ňáká havárie, hranice jsou odsud několik kilometrů.” Nemal pravdu. Had áut plný gastarbeitrov, ktorí chceli doma stráviť veľkonočné sviatky, sa tiahol až po colnicu. Bez pohnutia sme na jednom mieste stáli až do rána. Maďarskí colníci len bezradne rozhadzovali rukami a na adresu svojich rumunských kolegov poznamenali niečo o práve prespať raz za čas nočnú službu. Po dvadsiatich hodinách čakania sme aj my konečne prekročili hranicu. Za všetko pekné treba zaplatiť, budeme si aspoň viac vážiť zážitky, ktoré nás čakajú.
Cestné kontroly. Každý, kto niekedy jazdil po balkánskych krajinách, ich pozná. O to horšie to bolo začiatkom deväťdesiatych rokov. Zastavia vás zle platení policajti v ošúchaných uniformách, ktorým na čiapke krátko po prevrate ešte vidno miesto po odpáranej hviezde, a dôležito obchádzajú vozidlo. Náš šofér bol našťastie skúsený a mal pripravené na tieto účely špeciálne zásoby, takže vždy to spravili nejaké Marlborky alebo dve fľaše plzenského.
Nad ránom sme dorazili do cieľa našej cesty, do dediny menom Svatá Helena v Banáte na juhozápade Rumunska. Napriek včasnej rannej hodine nás domorodci srdečne privítali a rozdelili si nás do svojich domovov.
Ako sa títo českí krajania dostali do týchto končín? Okolo roku 1850 v rakúsko-uhorskom mocnárstve usúdili, že by bolo dobré osídliť ľudoprázdne pohraničné oblasti Uhorska s Tureckom na brehu Dunaja. Najviac sa im hodili ľudia z okolia Chebu, pretože mali svoje skúsenosti zo života v pohraničí. Úradníci im sľubovali hory a doly, pôžičky a podporu, až kým si od nich nevynútili súhlas s presídlením. Posadili ich vo Viedni na plte a po strastiplnej ceste, z ktorej nebolo návratu, dorazili do svojho cieľa – do Banátu.
Neradi spomínajú i na obdobie komunizmu, na časy, keď od Dunaja bolo často počuť streľbu na nešťastníkov, ktorí v úsilí opustiť tábor socializmu chceli preplávať na druhý breh do Juhoslávie. Koncom osemdesiatych rokov prišiel vládca Ceausescu s myšlienkou “reformy” vidieka. Plánoval obyvateľov dedín presťahovať do panelákov a dediny zrovnať so zemou. Hlavným cieľom tohto plánu bola likvidácia menšín – slovenskej, srbskej, nemeckej, českej, ale hlavne maďarskej. Zobrať im ich domy, kostoly, ich kultúru a tak sa pokúsiť ich národné povedomie zdecimovať. Zabránila mu v tom našťastie revolúcia.
V čase mojej návštevy v roku 1993 sa počet Čechov odhadoval na šesť tisíc a obývali šesť dedín. Tri z nich sú čisto české - Svatá Helena (Sfânta Elena), Gírnik (Gârnic) a Rovensko (Ravensca).
Rozprávali jazykom, ktorý sa mierne líši od dnešnej češtiny. Mnoho slov, najmä tých, ktoré súvisia s technickým pokrokom, prebrali z rumunčiny. Najzaujímavejšie rozdiely spočívajú hlavne v archaických slovách či celých slovných zvratoch. Viaže sa na to jedna príhoda. Členom našej výpravy bol istý veterinár, ktorý Svatú Helenu navštívil pred polrokom a liečil vtedy dve kravy. Teraz jeho prvé otázky smerovali k ich stavu. “Skapali!”, odpovedali mu veselo. Mysleli tým však to, že sa zotavili.
Pre ženy je veľmi dôležité mať pri rôznych príležitostiach určený druh šatky. Napríklad na Bielu sobotu bielu šatku, na Veľkonočnú nedeľu červenú a na Veľkonočný pondelok bielu s červenými bodkami. Naša domáca Marjána mi hrdo ukazovala skriňu so všetkými svojimi šatkami. Mala ich vyše sto. Vtom táto 25-ročná žena zozadu vytiahla jednu čiernu a s úsmevom povedala: “Tuto mi dají do hrobu.”
V rumunskej televízii v tom čase bežal prvýkrát veľký americký seriál Dallas. Celá dedina žila osudmi texaských milionárov. Dokonca keď umrel Bobby, ženy sa za neho v kostole modlili. Sila modlitby sa opäť prejavila, o pár dielov neskôr Bobby vstal z mŕtvych.
Navštívil som aj miestnu školu. Pani učiteľka (ktorú ešte stále volali soudružka) mi ukazovala triednu knihu v masívnych čiernych doskách. Medzi predmetmi ako Počty alebo Krasopis som si všimol predmet francúzštinu. Deti, ktoré poriadne nevedia svoju rodnú ani úradnú reč sa učia povinne francúzsky! Ale príliš to nepreháňajú. Niektorí rodičia nepustia deti do školy už po skončení druhej alebo tretej triedy. Predsa čítať, písať a napočítať do 100 už vedia a viac nepotrebujú. Treba robiť na poli...
Urobili sme si po okolí dvojdňovú túru. Okolie je krasovou oblasťou, takže sme čochvíľa prechádzali okolo malých i väčších jaskýň, závrtov a vyvieračiek. Navečer sme dorazili do Gírniku, najväčšej čisto českej dediny v Rumunsku. Náš sprievodca nám celý deň sľuboval návštevu cukrárne prvého českého podnikateľa v Rumunsku, takže sme sa už tešili na laskonky a veterníky. Zabudli sme ale na jeden dôležitý detail – že tá cukráreň je predsa len rumunská. Pozostávala z veľkého stroja na sódu, ktorou “podnikateľ” riedil sirup. To všetko v garáži vedľa zhrdzavenej Dacie a desať krokov od prasačieho výbehu.
Rovnako zaujímavým bodom programu bola návšteva večernej katolíckej omše, po ktorej nás prijal na audienciu miestny farár. Pán dekan bol jediným katolíckym kňazom v širokom okolí. Rozprával nám o problémoch, ktoré kedysi mal s tajnou políciou Securitate, sťažoval si na kňazov v Čechách, preklínal rumunskú byrokraciu. V súčasnosti sa snaží vybaviť zájazd pre deti do Českých Budějovíc. Ak chce mať akú takú šancu vybaviť v dohľadnej dobe 30 pasov, musí zabiť aspoň dve prasatá. Keď sa dozvedel, že medzi hosťami má i jedného občana Slovenskej republiky, ktorá vznikla pred štyrmi mesiacmi, teda mňa, reagoval slovami: “Viva republica liberta!”. Napadlo ma, že Čechov tam bolo dvadsaťkrát viac a ich mladú republiku nepozdravil.
Spanie sme si rozložili v miestnej jednotriedke. Ráno o pol ôsmej nás zobudil detský krik. Žiaci zvedavo nakúkali cez okná, čo sa to v ich škole deje. Napochytre sme vyskočili zo spacích vakov, pobalili sme sa a vyrazili sme na druhú etapu našej túry do obce Rovensko.
Naša cesta viedla cez Údolí pěti mlýnků. Skutočne sa v ňom nachádzalo päť malých drevených vodných mlynov, v ktorých sa na mlynských kameňoch mlela múka. Voda sa k nim privádzala dômyselným systémom kanálov, mostíkov a vodopádov. Bolo to fascinujúce, exotické a zároveň jednoduché. Všetky vodné mlyny, ktoré som dovtedy videl, boli buď nefunkčné, alebo boli iba pre efekt poháňané elektrickým motorom. Tieto mlyny obsluhovali dvaja chlapi, ktorí sa na seba tak podobali, že sme boli presvedčení, že sú to dvojičky. Dokonca aj ten jediný zub, ktorý každému zostal, mali obaja na rovnakom mieste. Neskôr však vysvitlo, že sú to otec so synom.
V rumunských horách, kde je mnoho salašov, hrozí jedno nepríjemné nebezpečenstvo. Tým sú zlostní psi. Skupina turistov sa musí držať pokope, lebo beda tomu, kto zaostane. Niekedy sa dá proti nim brániť jednoduchým spôsobom – stačí sa zohnúť po kameň. Rumunský pes už od šteňaťa veľmi dobre vie, čo to znamená. Ale opakujem - platí to len niekedy.
Podvečer sme s ďalšími dvadsiatimi kilometrami v nohách prišli do Rovenska. Rovensko je ďalšia čisto česká dedina, ktorá sa nachádza vysoko v horách. V muldách sa ešte držal sneh. Sadol som si na návsi, aby som si trochu oddýchol. Vtom išiel okolo povoz a furman hovorí: “Nastup si, něco ti ukážu!” Doviezli sme sa k 100 rokov starému murovanému salašu s úľami a včelami. Po chvíli sa tam objavil jeden „Valach“, ako oni nazývajú Rumunov. Chcel kúpiť nejaké seno, lebo už teraz, v apríli, mu došlo. Domáci len precedil pomedzi zuby – to sú typickí Valaši, nechcelo sa im vlani kosiť.
Vôbec ten rozdiel je obrovský. Na prvý pohľad je úplne jasné, o čo sa stará Čech a o čo Rumun. České dediny sú úhľadné, hospodárstva prosperujúce, o okolité polia je postarané. Mnoho rumunských domov je schátraných, a dokonca sme videli jeden salaš s takými medzerami medzi trámami, že cez ne bolo vidieť, ako jeho obyvatelia vnútri chodia. Miestni hovorili, že táto rumunská lenivosť je dôvodom, prečo sa pred okolitým svetom uzatvárajú do seba. “První Valach ve vesnici je začátek konce”, tvrdili.
Toto má však aj svoju veľkú nevýhodu, a tým je ich “genofond”. Svadby uzatvárajú len medzi sebou, častokrát len v rámci jednej dediny. Následkom je, že sú už v podstate všetci jednou rodinou. Do toho vstupuje aj náboženstvo. Väčšia časť je katolíckeho vyznania, menšia baptistického. Svadby medzi členmi rozdielnych cirkví nie sú vítané.
V Rovensku sme prespali pod ťažkými páperovými duchnami a ráno sme zišli do doliny do mestečka Sopotul Nou. Tam nás čakala „duba“, čo je nákladné auto prerobené na vozenie osôb. Ten nás previezol do kaňonu rieky Nery. Kaňonom vedie chodník vytesaný do jeho strmého zrázu. Miestami chodník mizne v tuneloch, ktoré majú až 40 metrov. Toto dielo majú na svedomí pravdepodobne Rimania, pretože pri vzťahu Rumunov k práci...
Je skutočne zaujímavé vidieť na vlastné oči fungujúci vodný mlyn, kováča, ktorý dennodenne podkúva kone vlastnoručne vyrobenými podkovami, úzke polia s oráčmi ako na fotografiách z Kysúc z roku 1920. Je neobyčajné počuť archaickú reč minulého storočia. To však nie je všetko. Tí ľudia mali aj hodnotový systém, ktorý z nášho pohľadu patrí do predošlých storočí, ktorý sa prejavuje hlavne na silnej previazanosti s pôdou.
Na Svatej Helene bol v tej dobe jeden malý obchod. Bol vtedy stále štátny a starala sa oň Rumunka zo susednej dediny. Starala sa oň po rumunsky - niekedy prišla raz týždenne, niekedy raz za dva, niekedy ani to nie. Oslovil som jedného “pantátu”, ktorý sa mi zdal najpodnikavejší, prečo si ho neprenajme. “Dobrý nápad,”, zažiarili mu oči, a bolo vidieť, ako tento nápad v hlave rozvíja. No potom zosmutnel: “ale pak bych se nemohl starat o pole...”
(Hoci sa táto cesta uskutočnila v roku 1993 a odvtedy sa toho veľa zmenilo, návšteva týchto obcí v Banáte je dodnes zážitkom. Tu je niekoľko krátkych nedávno natočených filmov).
