Úvod do komunistickej ekonomiky kubánskeho typu

Autor: Peter Chovanec | 16.9.2015 o 8:04 | (upravené 16.9.2015 o 8:27) Karma článku: 6,02 | Prečítané:  1013x

Aj u nás malo fungovanie spoločnosti za socializmu divné pravidlá, no na niektoré absurdnosti na Ostrove slobody to stále nemá.

Kuba po strate sovietskej podpory po roku 1990 hladovala. Keď už naozaj nebolo čo jesť a povážlivo klesli aj stavy mačiek a psov v uliciach, pričom miznúť začali dokonca aj jedlé zvieratá v havanskej ZOO, vtedy Fidel Casto objavil turizmus ako jedno z riešení obrovskej ekonomickej krízy krajiny.

Spôsoby, ako štát dojí turizmus, sú veľmi kreatívne. Veľa služieb cudzincom smie poskytovať, a teda zarábať na nich, iba štát. Napríklad doprava. Autobusy sú štátne, súkromné autá, ktoré sú jasne odlíšiteľné žltými evidenčnými číslami, nesmú cudzincov voziť. Toto sú ale práve tie staré ameriky z päťdesiatych rokov. Jeden chlapík ma takto zobral svojim Fordom 1959, v ktorom mi hrdo ukazoval ešte pôvodný motor, zatiahol to domov, tam z nádrže natankoval benzín pochybného pôvodu, a vyrazili sme. Pred policajným checkpointom mi na hlavu narazil svoju umastenú šiltovku a povedal: „Ak sa ťa niečo budú pýtať, povieš iba yosoykuvano!“ (som Kubánec).

Štandardným ubytovaním nezávislého cestovateľa je casa particular (súkromný dom). Je to buď izba v byte alebo v dome, kde inak normálne žijú domáci, takže o socializáciu a komunikáciu s domorodcami nie je núdza. Izba má dokonca niekedy aj klimatizáciu, ale to je vždy len sovietska bedňa z 80. rokov, ktorá, ak vôbec funguje, vydáva zvuky ako štartujúce lietadlo.

Týchto drobných podnikateľov však vie štát tiež pekne podojiť. Len za licenciu na povolenie ubytovať turistov platia mesačne toľko, čo zarobia za 10-15 nocí. A ten výnos, čo im zostane, im ešte poriadne zdania. No i zo zbytku sú oproti zostatku Kuby boháči.

Hotely sú štátne alebo pološtátne spoločné podniky s európskymi firmami a cena za noc v nich je cez 100 dolárov, teda je blízka ročnej mzde obyčajného Kubánca.

Reštaurácie sú tiež takmer všetky štátne a tak to aj vyzerá. Jedlo je nenápadité, najčastejšie kuracina alebo bravčovina s ryžou a fazuľou, väčšinou nevalnej kvality, navyše často studené, nedopečené, a obsluha je... nuž, socialistická. No existujú aj súkromné kvalitnejšie reštaurácie zvané "paladares", pre ne však platí absurdné pravidlo, že nesmú mať viac ako 12 stoličiek, aby štátnym podnikom príliš nekonkurovali. A keďže tiež musia platiť obrovské poplatky a dane štátu, sú dosť drahí. Je možné večerať aj u domácich, v casas particular. Je to však zakázané, a obzvlášť trestné je to v prípade takých vzácnych jedál, ako sú dary mora. Tie môžu podávať a teda zarábať na nich výlučne štátne podniky. Langustu na večeru som u jednej domácej vyskúšal, ale nesmel som to nikomu hovoriť, pričom najprv zamkla, zatiahla žalúzie, pozaťahovala závesy, a až potom sa mohlo hodovať. Ani teraz radšej nepoviem, kde to bolo.

Treba ale povedať, že cudzinca tieto predpisy nemusia zaujímať, problémy s úradmi by nemal mať, dodržiavanie týchto zákazov je zodpovednosťou domácich. Naopak, policajti sú k turistom veľmi nápomocní a usmievaví. V okolí turistických centier sú tiež propagandistické transparenty o význame turizmu pre ekonomiku.

Obyčajných ľudí má štát úplne v hrsti. Mesačné platy im totiž v štátnych podnikoch a službách - a štátne sú skoro všetky - im vypláca niekde na úrovni desiatich dolárov. Je ale pravda, že veci bežnej potreby sú veľmi lacné, ale keďže sú lacné, tak musia byť na prídel. V poloprázdnych obchodoch sú veľké tabule prídelového systému, ktoré hlásajú, aký tovar v akých množstvách pripadá na jednu osobu v tento mesiac. Takže s komunistickým štátom sa neradno hádať, lebo inak nedostaneš prídelový lístok a môžeš sa živiť za doláre, ktoré ale nemáš.

Priznám sa, že ešte vždy ma prekvapí, keď človek z bohatého Západu, z bohatého Slovenska rozpráva o kráse takéhoto spôsobu života nedotknutého amerikanizáciou a konzumom. Tí ľudia, ak sú šťastní, tak to určite nie je preto, že ich systém núti žiť v takejto chudobe, ale napriek tomu. Ale ak ste o tom naozaj presvedčení, môžte sa im to ísť pokúsiť vysvetliť do jedného z tých prázdnych obchodov, alebo keď čakajú v dlhej fronte na nejaké základné potraviny. Pomyslia si o vás svoje a tí odvážnejší vám ponúknu, aby ste si to teda s nimi vymenili.

Menový systém je kapitola sama osebe. Štandardnou menou, ktorú používajú obyčajní ľudia, sú pesos. Existuje však paralelná mena zvaná konvertibilné pesos, čo je niečo ako tuzexové bony v ČSSR. Nikto jej však nepovie inak ako doláre, lebo ich kurz s USD je 1:1. Toto sú jediné kubánske peniaze, s ktorými príde do styku 99% turistov, pretože len s nimi sa dá platiť všetko to, s čím turista môže prísť do styku – ubytovanie, reštaurácie, autobusy, lepšie obchody. Naopak, miesta, kde by sa dali použiť obyčajné pesos, sú trochu skryté cudzincom. No extrémny rozdiel je aj v cenovej hladine tovarov predávaných v týchto menách. Pizza z okienka na ulici pre miestnych za pesos stojí 0,20 dolára, obed v reštaurácii za rohom za konvertibilné pesos je za 4 doláre. Všetko je ešte skomplikované tým, že pre obe meny sa používa označenie $, takže to, aká mena sa tým myslí, musí vyplynúť iba z kontextu.

Extrémny rozdiel je vôbec v cenách pre miestnych a pre cudzincov, turisti platia približne stokrát vyššie ceny za tú istú službu. Príklady: vstup do pevnosti v Havane: Kubánec 7 centov, ja 4 doláre. Trajekt cez záliv v Havane: domáci 1 cent, ja dolár.

No a úplné šialenstvo bol v čase mojej návštevy obchod s nehnuteľnosťami alebo autami. Tie sa mohli totiž predať iba štátu, alebo kúpiť od štátu. Štát si tam samozrejme narazí parádnu maržu. Dôsledkom je ale aj to, že po vyplnení bumážky treba čakať na vybavenie úradmi aj roky. Parádna živná pôda pre korupciu straníckych a štátnych úradníkov. Túto absurdnosť však nedávno zrušili.

Propaganda je tiež zaujímavá téma. Komunizmus ako každé náboženstvo potrebuje svätých. My sme tu uctievali bradatých dedkov ako je Lenin či Marx, Kuba to však spravila geniálnejšie. Che Guevara má všetko, čo je k vysväteniu potrebné: veľmi dobre vyzerá, či už so zasneným pohľadom do žiarivej budúcnosti, alebo s cigarou ležérne v zuboch. Navyše umrel mladý, v boji, v správnom čase. Che je na každom rohu, dokonca aj takmer každá kapela má v repertoári pesničku o ňom. 

Kubánci majú zakázané vlastniť satelity. Môžu pozerať kubánsku televíziu, ktorá síce nemá žiadnu reklamu, ale je plná propagandy. Raz večer som prišiel do domu, kde som býval, a dvere na ulicu boli výnimočne zavreté. Vnútri sedela celá rodina pred televízorom a očami hltali nejaký ukričaný program. Keď tam zaznela reklama na Chevrolet, spozornel som. Bolo to video z mexického Telerána, ktoré niekto ráno tajne nahral zo satelitu v blízkom honosnom hoteli. 

V rámci štúdia španielčiny som si občas kúpil noviny. Predávajú sa dva tituly - Granma a Juventud Rebelde. Na ôsmich stranách je v nich takmer výhradne propaganda, prejavy pohlavárov, kritika politiky USA a chvála ctností strany a vlády. Ako hovoria Kubánci, noviny majú jedinú výhodu - cenu. Stoja v prepočte menej ako 1 US cent, takže sú výrazne lacnejšie ako toaletný papier.

Jeden chlapík, keď nás nikto nepočul, mi pošepkal: "U nás na Kube na rozdiel od USA nemáme žiadne mafie. Máme tu iba jedného mafiána."

Popísaný stav je k roku 2005, kedy som Kubu navštívil.

Prvý diel blogu: Kuba - socializmus alebo smrť

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?