Je však cítiť, že ľudia si myslia svoje, svedčí o tom aj táto príhoda. Po prílete na Kubu a príchode do môjho penziónu, či skôr bytu v činžiaku v starej Havane mi domáci don Luis ihneď dával dobré rady do života. Tak som sa ho opýtal, či tam sú komáre.
„Nie sú.“
„Takže tu nie je ani malária?“
Don Luis mi to jasne vysvetlil aj zdôvodnil: „My na Kube máme socializmus. Takže tu už nie je ani malária, ani analfabeti.“
Viezol som sa taxíkom a z dlhej chvíle som nahlas prečítal jeden zo stoviek propagandistických transparentov: „Socialismo o Muerte!“ (Socializmus alebo smrť!). Taxikár tak, ako ho učili po celý život už od jasličiek, ihneď reflexívne zodvihol bojovnú päsť a zvolal: „Venceremos!“ (zvíťazíme!).
Na Kube je najlepšie komunikovať po španielsky, výučba angličtiny je pre režim zaiste podozrivá, preto ňou málokto nehovorí. Pred cestou som si preto poctivo prečítal knižku Španělsky za 30 dní. Nuž, nejaké základy mi to dalo, a našťastie je to zrozumiteľná latinská reč, takže postupne pribúdali do mojej slovnej zásoby aj slovíčka. To, akým spôsobom tam pribúdali, vyzeralo aj takto: Nadháňač reštaurácie mi niečo vykladal. Ja som sa chytil na jedno slovo a chcel som sa iba utvrdiť:
„Caliente is hot?“
On na to: „Caliente is caliente.“
„Ale to je in English hot?“
„No, no, no", rozhodne odpovedá. "Caliente is... hmm... caliente!“.
No často som mal tiež dojem, že sa cudziemu jazyku až bránia. Keď som sa na konci cesty okolo Kuby, kde som bol odkázaný sám na seba, vrátil k svojim domácim do Havany, môžem hrdo povedať, že som bol sám prekvapený svojou schopnosťou komunikovať, nakupovať a zjednávať ceny v španielčine. Moja havanská domáca doňa Fefita na mňa spustila dlhú reč, no na jej pochopenie mi samozrejme moja trojtýždňová prax v tomto jazyku nestačila. Na to ma sfúkla: „Chico, už si tu dlho, ako to, že ešte nevieš po španielsky?“. No nad tým, že ona, čo žije na miestne pomery kráľovsky z turistov, sa za celý život nenaučila ani jedno slovo anglicky, sa nezamyslela...
Z Havany som preletel na východ ostrova do Santiaga de Cuba lietadlom. Vnútroštátny terminál havanského letiska vyzerá ako prezliekáreň robotníkov niekde v železiarňach, zato čakáreň von pred budovou má pre zmenu výzor ako plážový bar - okrúhly prístrešok pokrytý strechou z palmových listov. Lietadlo bolo našťastie štandardné ATR-72 francúzskej výroby, tak som si povedal, že let bude snáď bezpečný. O 5 rokov neskôr toto lietadlo na tejto istej linke havarovalo a nikto to neprežil...
Jedno ráno na námestí v meste Baracoa na východe Kuby si ma odchytil mladík menom Alfredo a presvedčil ma, že on je najlepší sprievodca v meste a urobíme si túru na neďalekú horu El Yunque. Našiel aj „taxi“ – svojho kamaráta Emilia a jeho žltý 25-ročný moskvič (kubánska výslovnosť tejto značky je mozgovit). Šoférovi som musel zaplatiť vopred, aby vôbec mal za čo natankovať. Pred policajným checkpointom za mestom som musel vystúpiť a prejsť ho pešo, cudzinec na Kube sa nesmie voziť v súkromných autách.
Alfredo mi vysvetlil, že on je "rebeldo", a dokonca sa chválil, že sa mu vraj podarilo vyhnúť vojenskej službe. Takže sme rebelantsky obišli lesom kontrolné stanovište a nezaplatili sme štátu vysoké vstupné do rezervácie. Na ceste späť nás zastavil policajt, ale Alfredo ho nejako uhovoril. Na mňa ako cudzinca sa policajt len usmieval a nechcel odo mňa nič.
Zastavili sme sa v osade uprostred dažďového lesa u Alfredovej známej v drevenej chalúpke. Jediným luxusom v domčeku bola prastará zhrdzavená pôvodne zelená chladnička značky Minsk. Hoci je celkom zbytočná, pretože dodávky elektriny sú tam nepravidelné až žiadne, chladnička stojí hrdo vystavená uprostred domu. Pani nám urobila vlastnoručne upraženú kávu z kávovníka z vlastnej záhrady.
Túra s Alfredom mi páčila, tak sme sa dohodli, že mi na druhý deň ukáže pobrežie, pláže a rybárske osady. Pitný režim sme dodržiavali vďaka kokosom, ktoré sme si sami natrhali z paliem. V jednej osade na pláži pod vysokými kráľovskými palmami nás pozvali na pohár kakaa, opäť vlastnoručne vypestovaného . Chalani z osady sa zatiaľ vonku zvolávali, pretože jeden z nich práve doniesol z mesta taliansky farebný ženský časopis ukoristený od nejakej turistky. Najviac ich zaujímali reklamy.
Večer v Baracoe, a asi aj v ktoromkoľvek inom mestečku Kuby, to je pravý bezstarostný Karibik. Celé mesto sa zhromaždí na námestí, včítane všetkých 50 turistov, s ktorými sa po pár dňoch poznáme z videnia a s niektorými aj po mene. Na asfalte rozpália uhlie a opekajú na ňom celé prasiatko. Socialisticky vyzerajúci dom kultúry je preplnený mladými, hrajú nejaké divadlo s hip-hopovými vložkami. V Casa de la Trova vyhrávajú kapely, tancuje sa salsa. Pod otvorenými oknami podniku zošúverená babka v šatke tancuje sama so zavretými očami salsu. Nikto okrem mňa si ju nevšíma. V parku na lavičkách pod vavrínovým stromom si posadali páni v slamených klobúkoch – 6-členná kapela – a s obrovskou energiou a radosťou sa pustili do hrania. Nikto z nich nemal menej ako 70.
Z Baracoy do Holguínu som sa odviezol jedným z jeepov, ktoré na Kube zostali spred revolúcie. Aj táto značka má na Kube zvláštnu výslovnosť – volajú ju chepe. Šoférovi došlo uprostred cesty palivo. Zastavil si teda iný chepe, otvoril nádrž, ktorej vrchnák tvorila iba zastrčená pivová plechovka a časť benzínu prečerpali. Keď sme nastúpili do auta, ukázal som šoférovi na nefunkčný ukazovateľ stavu benzínu ako na príčinu tohto problému. On len vyceril biele zuby a hrdo mi ukázal jediný funkčný budík na prístrojovej doske tohto 50-ročného amerického auta – primontovaný ukazovateľ teploty oleja s nápisom MASLO v azbuke.
V Holguíne som hľadal ubytovanie, prešiel som skoro všetky hotely v meste, v tom poslednom dokonca recepčný hodnú chvíľu obvolával ubytovne a byty v okolí, ale márne. Nakoniec som využil kontakt, ktorý mi dal môj sprievodca z Barracoy Alfredo a ktorý som vôbec nemienil využiť. Jeho sestra Aida s manželom Felixom býva neďaleko pri mori v obci Guardalavaca. Odviezol som sa tam taxíkom a po chvíli hľadania sa mi ich podarilo nájsť. Privítali ma radostne, ukázal som im fotky s jej bratom, urobili na večeru rybu, ryžu, pečené banány. Dve zlaté deti, na dvore veľa hydiny, prasiat. Pracuje len otec rodiny, živiť ju musí z platu 7 dolárov mesačne.
V televízii dávali mnohohodinový prejav Fidela, oblečený bol v teplákovej bunde, vyzeral chvíľami zmätene, hrabal sa v papieroch. Bolo však vidno, že títo ľudia na vidieku ho milujú.
Súčasťou jednej turistickej atrakcie vo Viňales bola aj dvojica indiánov. Dievča z dvojice sa mi zdalo známe. Potom som si spomenul - veď ja mám tvoju fotku v mojom českom bedekri! Bolože to radosti, keď som jej ju ukázal!
Na Kube sa pije jediný alkoholický nápoj - rum, prípadne koktejly z neho. Vo Viňales som však v jednom bare zbadal prvýkrát na Kube víno. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi barman povedal, že to víno je miestne. „A je dobré?“, pýtam sa ho. „Neviem“, odvetil. „Ešte som ho nikdy nepil, ja pijem iba rum“.
Pripravujem pokračovanie blogu, kde sa dozviete, ako sa dá vyžiť z platu 7 dolárov na mesiac.
(Cesta z februára 2005)
