Južná Afrika: čierno-biele kontrasty

Autor: Peter Chovanec | 4.11.2015 o 16:47 | (upravené 15.11.2015 o 13:50) Karma článku: 4,35 | Prečítané:  835x

Stáročia kolonizácie, otroctva a apartheidu zanechali v Juhoafrickej republike také stopy, že človek si uvedomí významnú rolu Nelsona Mandelu, ktorý tento svet a jeho hlboko zakorenené animozity dokázal zmieriť.

Napríklad taká štvrť District Six v Kapskom Meste. Kedysi v nej žili iba farební, no v roku 1966 ju vláda apartheidu prehlásila za bielu oblasť a zrovnala obydlia černochov so zemou. Urobili to však takým násilným spôsobom, že žiadny beloch sa tam radšej nenasťahoval a celá štvrť v centre metropoly už takmer päťdesiat rokov dodnes zarastá burinou. Navštívili sme dojímavé múzeum, kde nám starý čierny sprievodca, jeden z vysťahovaných, ukazoval sám seba ako mladíka na vystavených historických fotografiách protestných demonštrácií v šesťdesiatych rokoch. Málokde je svedectvo o vplyve apartheidu na obyvateľov krajiny presvedčivejšie ako práve tu.

Tento druh histórie má vplyv na súčasnosť, kultúru, spôsob života. Napríklad taký apartheid – juhoafrický systém rasovej segregácie – je síce už dávno zrušený, ale ľudia jednotlivých rás žijú dodnes istým spôsobom oddelení. Na prvý pohľad je zrejmé, ktorá štvrť, reštaurácia či hotel je biela a ktorá čierna. No i v bielych podnikoch je personál takmer výlučne čierny.

Lacnej čiernej pracovnej sily je všade dosť. Na benzínových pumpách je vyčlenený jeden zamestnanec pre obsluhu každého jedného čerpadla. Čašník v reštaurácii má na starosti maximálne dva-tri stoly. No i napriek tomu sú však často zúfalo neefektívni. Objednanie jedla v reštaurácii môže trvať večnosť, vydanie kľúča na recepcii hotela tiež. V McDonalde netreba odniesť tácku so zbytkami, je tu na to zamestnankyňa – mladá tučná černoška. Je veľmi zábavné sledovať, s akým sústredením robí všetky pohyby veeľmi veeľmi poomaalyy. Alebo – rezervoval som telefonicky chatku v národnom parku: telefonát s takýmto jednoduchým zadaním trval presne 15 minút a 6 sekúnd. Potvrdzovací e-mail prišiel od dámy menom Neleni Ndala, to vôbec nie je európske meno. Ešte že som si pred cestou nadotoval účet v Skype, cez roaming by bol telefonát niekoľkonásobne drahší ako samotný nocľah. Treba však zdôrazniť, že Juhoafričania všetkých rás sú veľmi milí, vždy úslužní a nápomocní, mnohokrát aj vtipní, pričom na vás šibalsky mrknú okom. Človek sa v tejto krajine cíti naozaj ako vítaný hosť.

Takže v službách väčšinou pracujú černosi. Extrém sme však zažili vo Village Museum v Stellenboschi, čo je zaujímavý skanzen búrskych a britských historických usadlostí, ktorý ukazuje, ako si bieli kolonisti dokázali vybudovať kus Európy uprostred africkej divočiny na druhom konci sveta. Ako sprievodkyne tam zamestnávajú černošky, ktoré obliekli do historických holandských kostýmov s čepcami ako vystrihnutých z obrazov flámskych majstrov. No a tieto dámy zanietene vykladajú napríklad aj o tom, ako a odkiaľ sa zabezpečovali zásoby čiernych otrokov a kde sa potom „skladovali“.

Kriminalita je ďalšia častá otázka v súvislosti s Južnou Afrikou. Európana už na prvý pohľad prekvapí spôsob ochrany pred zlodejmi. Všadeprítomné ostnaté alebo elektrické drôty chránia domy, ba i kostoly. Na takmer každom dome visí výstraha príslušnej bezpečnostnej agentúry. Tie sú pomenované veľmi poeticky, napríklad „Ozbrojená Odpoveď“, „Rýchla Reakcia“ alebo „Železná Opona“. Po meste visia plagáty, ktorými sa vláda snaží presvedčiť obyvateľstvo, že "kriminalita nie je alternatívou". Náš penzión v Kapskom Meste bol tiež obohnaný ostnatým drôtom, navyše ho strážil veľký černoch s nabitou puškou zavesenou na pleci a tankistickou ušiankou na hlave. Čierneho taxikára sme sa spýtali, či by nás zaviezol a ukázal nám veľký a nebezpečný slum Cape Flats. „Ja som tam ale nikdy nebol“, znela taxikárova odpoveď. Kriminalita je však problém najmä väčších miest. V jednom vidieckom penzióne nám domáca pani povedala, že u nich sa nekradne, a že sa na noc nemusíme ani zamykať.

Sobotnú noc trávime v bielom mestečku Montagu s historickými afrikánskymi usadlosťami a viktoriánskymi domami v centre. Reštaurácie a puby žijú sobotným nočným životom, hostia výlučne bieli, personál napospol čierny. Nad vchodom do každého podniku je nápis „Right of admission reserved“. Predpokladám, že to je politicky korektnejšia verzia nápisu „White only“, ktorý už vyšiel z módy.

Nasledujúce nedeľné dopoludnie sa túlam po tomto bielom meste a jeho upravených predmestiach. Zablúdim pritom aj na afrikánsku omšu holandskej reformovanej cirkvi v hlavnom kostole v meste. Kazateľ v svetlom obleku si vypomáha pri svojej kázni powerpointovou prezentáciou premietanou na dvoch veľkoplošných plátnach.

Vo výklade realitnej kancelárie na námestí v Montagu sme si všimli ponuku nehnuteľností. K inzerovaným usadlostiam patria ako príslušenstvo pozemky o rozlohe stovák hektárov, a to ani nie 200 kilometrov od Kapského Mesta. Tomu hovorím Nový svet – je to veľký rozdiel oproti našej prepchatej starej Európe.

Pochopili sme to, keď sme sa z Montagu vydali na východ polopúšťou Malé Karoo. Krajina je prázdna, pričom každých 50 až 70 kilometrov je mestečko – ospalá diera, okolo ktorej je pár fariem, nejaké polia a stáda, no a samozrejme nejaký ten černošský slum. Centrum mestečiek tvoria štyri na seba kolmé široké asfaltové ulice, ostatné sú prašné, v tieni driemu černosi a obďaleč pár lenivých psov, vo vetre vŕzga zbytočný semafor nad križovatkou, sem tam pomaly a bez použitia smerovky vyjde z bočnej ulice hrdzavý pickup značky Toyota.

Odhodlali sme sa s naším prenajatým vozítkom Hyundai urobiť odbočku z hlavnej cesty na prašnú hrboľatú okresku, dokonca sme museli prebrodiť pár potokov. Ale stálo to za to, pretože cesta viedla nádhernou krajinou, okolo pštrosích fariem, no videli sme z auta aj pár antilopích stád, paviány a dokonca aj štyri žirafy. Naše prechádzajúce auto bolo pre černochov stojacich popri ceste vítanou atrakciou a srdečne nám mávali. Zastavili sme sa na kávu na jednej farme.  Domáci sú belosi z Kapského Mesta, kúpili si tam v divočine  farmu s elektrikou z generátora a 800 hektárov pozemkov, pestujú ovocie a vozia po horách na oslíkoch turistov. Boli nadšení, že sme odniekiaľ z Európy zablúdili až k nim na koniec sveta a prosili nás, aby sme všetkých pozvali do Južnej Afriky, takže: pozývame!

Ďalšie fotografie z cesty po Južnej Afrike v roku 2014 sú tu.

Druhá časť blogu - Bantustany

Tretia časť blogu - Durban

Posledná časť blogu - Túra parkom divej zveri

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?