reklama

Ako som poblúdil vlakom v Indii

Kedysi pred rokmi som sa na ceste Indiou ocitol v meste menom Gorakhpur a potreboval som sa odtiaľ dostať vlakom do Agry.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Prvou vážnou úlohou tejto misie bola kúpa lístka. Indické vlaky majú romantické názvy ako Himalayan Queen, Punjab Mail alebo Pink City Express. Problémom však je vôbec zistiť z cestovného poriadku, kam a kedy ide ktorý vlak. Vlaky sú označené len týmito názvami a prípadne ešte číslami. Našiel som teda na stanici okienko s informáciami a postavil som sa do radu. O chvíľu ma však ako váženého cudzinca zamestnanec zavolal dozadu do kancelárie. Bola to prázdna miestnosť s betónovou podlahou a ufúľanými stenami bez okien osvetlená holou žiarovkou. Úradník sedel za malým rozheganým písacím stolom, na ktorom neustále cengalo šesť bakelitových telefónov. Informátor vždy niektorý z nich zodvihol, podal informáciu, položil a za sekundu tento telefón opäť zúrivo zvonil. Zodvihol náhodne vybratý druhý, a všetko sa opakovalo. Sedel som tam desať minút a keď som si už myslel, že sa z toho vyzváňania zbláznim sa ma Ind flegmaticky, prekrikujúc hluk telefónov, opýtal na moju požiadavku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vlak do Agry mi odchádzal ráno o štvrtej, no okrem lístka som potreboval aj miestenku. Našiel som teda miestenkovú kanceláriu, v jednom okienku som si vystál rad na formulár, poctivo som vyplnil všetkých dvadsať kolóniek a odovzdal som ho po vystátí inej fronty pri inom okienku. Tam sa po tejto procedúre pokojne môže stať, že vám povedia, že vlak je už vypredaný, no ja som mal šťastie. V takýchto situáciách majú výhodu cestujúce páry a dievčatá. Tie môžu predbehnúť tieto dlhé rady, pretože ženy majú v Indii prednosť. Niekde to je už priamo vyznačené - na jednej strane Men Queue, na druhej Women Queue. No na jednej stanici som videl aj osobitné okienko označené nápisom „Vyhradené pre ženy, invalidov a vojnových veteránov“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ráno o pol štvrtej som sa mátožne presunul z hotela oproti stanici do ležadlového vozňa a pokračoval som v spánku. Čakalo ma celodenné cestovanie, ktoré sa však ukázalo na prekvapenie veľmi príjemné. Moje lehátko bolo v smere jazdy pri okne, takže som celý deň ležal s rukami za hlavou a striedavo som pozoroval cvrkot vo vlaku a ubiehajúci štát Uttarpradéš za oknom. Na každej stanici sa na vlak vrhli predavači všetkého možného - sendvičov, arašidov, banánov, pomarančov, kokosových orechov, novín, kníh, ale aj vecí, ktorých použitie mi zostalo záhadou. Každý z nich idúc popri vlaku alebo vo vnútri vlaku vyspevoval, napríklad „čaj......čaj-čaj......čaj......“ a podobne, tieto pokriky sa blížili a zase vzďaľovali. Na perónoch sú desiatky stánkov, v ktorých sa vypeká a vyvára. Vône vyprážaných, korenených a pečených jedál sa miešajú s vonnými tyčinkami, ktoré pália predavači ovocia a hrozienok, aby im na tovar nesadal hmyz, a so zápachom zo záchodov, z odpadkov a z kravských lajen. Indovia sácajúc sa nastupujú do vlakov vo veľkom zmätku a tlačenici, hoci všetci majú miestenku a ich miesto im neujde.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vo vozni tiež vládne živý spoločenský ruch. Kniha odložená na stolíku patrí všetkým a berie sa bez pýtania. Ak niekto vytiahne alebo kúpi si noviny, tie sa okamžite rozoberú na jednotlivé listy, aby si čítanie užili naraz viacerí. V staniciach nastúpia žobráci, ale aj takí, ktorí naoko poskytujú nejakú službu, za ktorú si pýtajú almužnu. Napríklad beznohý človek nám dôkladne vyzametal malou metlou vagón. Prešla aj vojenská hliadka ozbrojená bakuľami, ktorá mi urobila v ruksaku invenúru, evidentne skôr zo zvedavosti ako z nejakého podozrenia.

Vo vlaku som si dôkladne prečítal v sprievodcovi celú kapitolku o štáte Rádžastán a usúdil som, že by stálo za to zmeniť cestovné plány a zbehnúť až na atraktívny juh tohto štátu. Vlak, v ktorom som sedel, smeroval do Ahmedabádu, a teda Rádžastán vyzeral byť podľa mapy po ceste. Nikde nablízku nebol sprievodca, ktorý by mi túto moju teóriu potvrdil, tak som to riskol, nevystúpil som v Agre a zostal som vo vlaku. Chyba. Vlak sa stočil na juh, nasmeroval si to do štátu Madhya Pradéš a do cieľového mesta Ahmedabád mal doraziť až o ďalších 24 hodín z opačnej strany. Okrem toho prišiel večer a z môjho obľúbeného lehátka ma vyhodil ďalší pasažier, ktorý práve nastúpil. No objavil sa ochotný sprievodca, doplatil som mu cestovné, našiel mi iné voľné lehátko a po porade s ním som sa rozhodol vystúpiť o štvrtej ráno v mestečku Guna.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Stanica v Gune vyzerala tak, ako všetky indické stanice nad ránom – všade po zemi aj na perónoch spali ľudia jeden vedľa druhého, takmer nebolo kam šliapnuť. Ihneď mi bolo jasné, že do tohto mesta mimo turistických trás veľa cudzincov nezavíta: všetci, ktorí bdeli, na mňa hľadeli ako na zjavenie. Tam som pochopil, aké ťažké to majú filmové hviezdy a prečo sa schovávajú za tmavé okuliare a vozia sa v autách s dymovými sklami. Okolo mňa sa postupne zhromaždila hrča ľudí, ktorí postávali a čupeli a hľadeli na mňa a na každý môj pohyb bez slova ako na božstvo.

O moju zábavu sa zase na oplátku staralo moje okolie. Spáči na peróne boli pozakrývaní dekami, na ktorých bolo vidno, že niekedy boli pekne farebné - Indovia majú radi farebné veci - ale dnes už mali všetky rovnakú šedivú farbu. Všimol som si, že aj moje oblečenie naberá po pár týždňoch v Indii túto istú farbu.

Nad ránom bolo pomerne chladno, preto som sa ani nečudoval túlavým psom, ktorí sa spiacim ľuďom tlačili pod vyhriate prikrývky. Niektorí ich vyhnali, iní to však uvítali, pretože sa mohli zohrievať navzájom.

Zrazu jedno dieťa zobudilo mamu a chcelo na malú. Mama mu rozospato stiahla nohavice a chlapča sa vyčúralo priamo na peróne v medzere medzi lôžkami. Iné dievča bolo vychovanejšie, zoskočilo z perónu do koľajiska a čuplo si tam.

Po dvoch hodinách vzrušujúceho čakania som nasadol na ranný osobák smerujúci do Rádžastánu. Môj bedeker ma vystríhal: „Do osobákov nasadajte jedine v prípade, že máte záujem o nepohodlné, preplnené vlaky, ktoré stoja dlhé desiatky minút na dedinských staniciach“. No toto bola jediná možnosť, ako sa dostať z tejto diery.

Bedeker neklamal. Pasažieri vo vozni s drevenými obitými lavicami a zamrežovanými oknami bola najspodnejšia spodina, a to aj na indické pomery. Oblečené mali len obtočené špinavé handry a roztrhané košele, na angličtinu nikto nereagoval. Povedal som si – nuž, tak takto to vyzerá na konci sveta. Usadil som sa na rohu lavice. Vlak sa zapĺňal, miesta ubúdalo, a vtedy jeden šťúply chlapík usúdil, že ten voľný roh lavice medzi mojimi nohami je škoda nevyužiť a pokúsil sa sadnúť si tam. Našťastie v tej chvíli sa uvoľnila veľká drevená polica nad hlavami cestujúcich, na ktorú som vyliezol a tam som dospal noc.

Popoludní som vystúpil v Kote v Rádžastáne - o pekných pár hodín neskôr, ako som očakával. A po dvoch dňoch železničnej stravy som si musel kvôli črevným problémom v tomto meste urobiť jeden deň zdravotnej dovolenky.

Cieľ cesty: Udaipur v Rádžastáne.
Cieľ cesty: Udaipur v Rádžastáne. 
Školská trieda.
Školská trieda. 
Indická ulica.
Indická ulica. 

(Cesta absolvovaná v novembri 1999)

Peter Chovanec

Peter Chovanec

Bloger 
  • Počet článkov:  38
  •  | 
  • Páči sa:  121x

Písaním článkov si zopakujem zážitky z ciest po svete a ešte sa o ne aj podelím. Zoznam autorových rubrík:  BalkánRuskoBieloruskoKaukazIslandStredný VýchodStredná ÁziaSrí LankaIndiaBarmaTchajwanJaponskoKóreaVietnamKubaKolumbiaEtiópiaJužná AfrikaNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu