Ciudad Perdida alebo Stratené Mesto objavili traja vykrádači zlata z indiánskych hrobov iba v sedemdesiatych rokoch. Zmizlo počas dobýjania Ameriky Španielmi, keď conquistadori zmietli miestne indiánske kmene a ich osady zmizli pod bujnou tropickou vegetáciou.
Dnes sa dá Ciudad Perdida navštíviť iba v skupinách organizovaných cestovnými kanceláriami. Vyrazili sme preto v skupinke so štyrmi kanadskými bratmi, zamilovaným párikom z Johannesburgu, dvoma Rakúšanmi a niekoľkými Angličanmi. Vynikajúceho sprievodcu nám robil chalan z Argentíny Matias.
Cesta sa začína v dedinke Machete, ktorá dostala názov podľa obľúbeného nástroja na riešenie drobných konfliktov horkokrvného miestneho obyvateľstva. Pokračuje strmými úbočiami ponad hlboké doliny posiate kde-tu farmami. Dnes pestujú legálne plodiny, ale nie tak dávno tvorila hlavnú časť produkcie koka. A koka v Kolumbii znamená prítomnosť ozbrojencov. Túto oblasť v onej dobe neovládala vláda, ale spadala pod kontrolu paramilitares, súkromnej armády narkobarónov a kartelov. No koka a ozbrojenci hlavne znamenali teror voči jednoduchým obyvateľom – buď si s nami, alebo si proti nám. Náš chodník viedol aj okolo malej vrtuľníkovej základne ako pamiatky na toto nešťastné obdobie.
Pomocným sprievodcom v našej skupine bol Miguel. Bol to jednoduchý mlčanlivý chlap pôvodom odtiaľto. Toto je jeho druhé zamestnanie v poradí, prvým bodom jeho kariéry trvajúcim 15 rokov bola práve úloha bojovníka paramilitares. Náš hlavný sprievodca Matias nám povedal, že Miguel vo svojom živote videl a zažil naozaj hrozné veci. Obrovské časti Kolumbie sú dodnes pod kontrolou ľavicových gueríl, takže stále to nie je v tejto krajine iba história.
Po šiestich hodinách pochodu sme prekročili hranicu indiánskeho územia. Murované farmy vystriedali hlinené chatrče so strechou z listov a slamy. Takmer celá oblasť pohoria Sierra Nevada de Santa Marta je niečo ako indiánska rezervácia. Štyri indiánske kmene tu žijú svoje nezávislé a totálne sebestačné životy a nejaká Kolumbia ich vôbec netrápi. Dokonca aj po španielsky hovoria iba s veľkými ťažkosťami, ak vôbec. Vedú ich vlastní náčelníci, jedlo si vypestujú, liečia ich šamani, od nikoho nič nepotrebujú, nikomu nič nedlhujú. Dokonca nepoznajú číslovky. Na pleci nosia zdobené tašky, ktoré majú plné listov koky, ktoré chlapi prežúvajú. Keď sa stretnú, tak na znak pozdravu si nepodaju ruky, ale vymenia za hrsť koky. Indiáni tvrdia, že Ciudad Perdida poznali aj pred jeho objavením bielymi, ale nikomu o ňom nehovorili.
Pôvodní indiáni žijú na úplne nepravdepodobnych miestach. Jedného dňa sme sa po dobrom obede kúpali, keď prišli dve indiánske deti. Trochu sa tiež pošantili vo vode, potom prebrodili rieku, začali šplhať po strmom svahu, až zmizli v džungli vysoko nad nami.
Cesta nádhernou tropicku prírodou je možno ešte väčším lákadlom, ako samotný cieľ Ciudad Perdida. Horský masív Sierra Nevada de Santa Marta je najvyšším pobrežným pohorím na svete: z vôd Karibského mora sa dvíha až do výšky 5700 metrov nad morom. Pohorie má strmé, takmer kolmé stráne. Naša cesta viedla chodníkmi dažďovými pralesmi, po úzkych hrebeňoch aj popri divokých riekach a vodopádoch v tesných a hlbokých údoliach. Niekoľkokrát sme museli prebrodiť hlavnú rieku údolia Río Buritaca, rozvodnenú obdobím dažďov.
Chôdza v takomto vlhku a teple, takmer výhradne do strmého kopca alebo dole z neho, pre mňa tiež znamenalo, že priebehu hodiny som bol úplne mokrý a moja spotreba vody dosahovala štyri litre denne. No ale keďže som bol mokrý, nevadil mi ani občasný hustý dážď, ktorý nikdy netrval dlhšie ako hodinu. Po jednom obzvlášť náročnom strmom výstupe v prietrži mračien sme pokúšali trochu sa usušiť na mieste s dosť absurdným výjavom. Jednoduchý prístrešok na koloch pokrytý listami na strmom hrebeni obklopený nepriestupným dažďovým pralesom, pár drevených lavíc, malý kolektor, batéria a scénu dopĺňal televízor s priamym prenosom zápasu Realu Madrid.
Mimochodom, infraštruktúra tejto túry je vďaka cestovnej kancelárii celkom luxusná. Takéto prístrešky poskytovali strechu a malé občerstvenie každé dve hodiny chôdze. Nocľahárňami boli jednoduché rady poschodových postelí so sieťami proti hmyzu prekryté vlnitým plechom. Nablízku tábora sa vždy nachádzala možnosť kúpania v rieke, často na gýčovom mieste pod vodopádom alebo pod príkrovom exotických rastlín. A jedlo nám varili úplne exkluzívne, tretím členom tímu bol kuchár, ktorý šiel ďaleko pred nami.
Raz v noci som sa šiel prejsť pár sto metrov od tábora do hlbokej tmy džungle a vychutnával som si zvuky a škreky tropického dažďového pralesa. Asi som vyrušil nejakú potvoru, lebo vtom sa ozvalo „uííííúúú“, zvuk znejúci presne ako streľba kozmickej lode v počítačovej hre z osemdesiatych rokov. A z druhej strany zahučala vzápätí podobná odpoveď, takáto prestrelka trvala hodnú chvíľu. Keďže na treku sa spí prakticky vonku, pár metrov od džungle, takáto zvuková kulisa nás sprevádzala po celú noc.
Cieľ cesty naozaj stál za celé to úsilie. Na tretí deň ráno sme prebrodili opäť rieku Buritaca na mieste, kde začína úzke a veľmi strmé kamenné schodisko s 1200 stupňami na úzky hrebeň hory. Tam ústi do kolumbijského Machu Picchu - k pozostatkom Ciudad Perdida, veľkého indiánskeho mesta národa Tayrona starého 1400 rokov. Poloha miesta je nádherná: desiatky okrúhlych plošín stúpajú na úzkom hrebeni medzi strmými vysokými horami pokrytými džungľou, nablízku hučí vysoký vodopád.
Po celom území Ciudad Perdida sú rozmiestnené hliadky po zuby ozbrojených vojakov kolumbijskej armády. Ich cieľom je strážiť turistov, keďže v roku 2003 odtiaľto uniesla jedna z guerillových skupín osem turistov a prostredníctvom nich vydierala vládu. Odvtedy je však v tejto oblasti pokoj. Priznám sa, že bezpečnostnému významu tohto opatrenia veľmi nerozumiem, pretože ľudia sem nestrážení kráčajú chodníkom desiatky kilometrov.
