Prvým dojmom pre každého návštevníka Vietnamu, obzvlášť takého veľkého mesta, akým je Saigon, sú tisíce valiacich sa motoriek. Prejsť pomedzi ne cez cestu je ako skočiť do rieky a preplávať pomedzi ne - oni ťa už nejako obtečú. Motorky parkujú na chodníkoch a treba ich obchádzať po ceste, po ktorej idú ďalšie motorky. Ak je chodník náhodou bez parkujúcich motoriek, tak si cezeň skracujú cestu či obchádzajú zápchu iné motorky. Skrátka, stále im treba uskakovať a nikde nie si v bezpečí. Vrchol to dosiahlo, keď sme čakali na výťah v bytovom dome, kde sme v Saigone bývali. Otvorili sa dvere výťahu na treťom poschodí a museli sme uskočiť pred vychádzajúcou motorkou.
Jedlo patrí k vrcholom cesty po Vietname, pričom najväčšie zážitky poskytujú tie najchudobnejšie vývarovne. Napríklad v Dalate sme si vybrali plnú, takže evidentne veľmi populárnu reštauráciu. Tvorili ju malé plastové stoličky a stolíky rozmiestnené rovno na chodníku. Menu mali všetci hostia rovnaké, jedinou možnosťou výberu bola veľkosť misy: slepačia polievka s nejakými hubami umiestnená na spoločnom variči uprostred stola, miska rezancov, ďalšia s čerstvými bylinkami, koreniny, každý si nabral do misky vlastnú kombináciu, inú pre každé sústo. Bolo to výborné. No a ku koncu sme z nášho hrnca vylovili slepačiu labku. Kosti a zbytky sa hádzali jednoducho pod stôl. Ale keď sme potom išli na toaletu, poslali nás cez garáž, tam po schodoch do podzemia, kde bolo štyridsať stupňov od dvoch sporákov. Bolo treba prekročiť koše s kopami tých byliniek, ženy tam na kusy rozsekávali sliepky, ktoré potom hádzali na veľkú hromadu, ktorú bolo ich treba tiež prekročiť a za domom na dvorčeku dve dievčatá čupiac umývali v lavóroch riady.
Nikde vo Vietname sme nevideli toľko ruských turistov ako v plážovom Nha Trangu. Počas Silvestra a pravoslávnych Vianoc ich boli v meste tisíce. Majú tu vlastné reštaurácie, cestovné kancelárie, veľa nápisov je v azbuke a jedálne lístky sú aj v ruštine. Zarážajúci je povýšenecký tón, s ktorým Rusi pristupujú k Vietnamcom. Úsečné vety takmer výhradne po rusky a zásadne tykajú.
V Nha Trangu sme o piatej ráno nasadli na deväťhodinovú cestu trochu zašlým, ale inak veľmi príjemným vlakom, dokonca v nízkej cene lístka bolo aj teplé jedlo. Cesta viedla nádhernou pobrežnou krajinou a ryžovými poliami zatopenými záplavami z intenzívnych dažďov, ktoré nás trápili počas celej cesty a ktoré spôsobil neďaleký tajfún. Niekedy to vyzeralo tak, že vlak ide po násype uprostred obrovského jazera.
Hoi An je nádherné šarmantné mesto s podobnou históriou ako belgické Bruggy alebo Banská Štiavnica. Niekedy bolo veľmi významné, ale neskôr svoj význam náhle stratilo, v tomto prípade kvôli prístavu zanesenému pieskom. Prosperita sa preniesla niekam inam, ale historické budovy a šarm zostali. Čínske chrámy, domy japonských obchodníkov, francúzske vilky a všade veľa lampiónov. Zhodli sme sa, že toto je najkrajšie mesto, čo sme vo Vietname videli.
Večer sme v Hoi Ane navštívili nočný trh. Z jedál ponúkaných v stánkoch môžem spomenúť grilovanú žabku na špajdli či elegantne rozpaženého pečeného vrabčeka. Z tovaru spomeniem predražené rolexky a IWC Schaffhausenky po 40 dolárov.
Vybrali sme sa na výlet na bicykloch za mesto po dedinách pomedzi ryžové polia. Roztrhla sa mi reťaz a opäť sa ukázalo, ako rýchlo sa môžu zlé príhody zmeniť na dobré zážitky. Ihneď pri nás zastal motorkár, v štýle MacGyver niekde našiel vlákno (ryžové?) a poruchu s ním rýchlo a spoľahlivo opravil. Oprava bola veľmi provizórna, tak som baby poslal na pláž a našiel som dielňu, kde mi reťaz za desať minút a štyri eurá vymenili.
V jednom plážovom bare sme si dali kávu, v inom vynikajúci obed, v ďalšom koktaily, dva za cenu jedného. Barborke padla reťaz, opravoval som to na ulici, dve staršie dámy s vietnamskými kónickymi klobúkmi z blízkeho stánku sa na tomto divadle dobre bavili. No keď som si chcel potom umyť ruky, zavolali ma, jedna odniekiaľ vytiahla lavór s vodou, druhá našla mydlo. Akurát že cestou naspäť zase začalo pršať, takže sme boli bohatší o ďalší zážitok: jazdu na bicykli v hustom daždi a v ešte hustejšej vietnamskej doprave.
V Hanoji sme navštívili Ho Či Minovo mauzóleum: je to náboženský obrad leninského typu. Odovzdať fotoaparáty, do dvojstupu, nevybočovať, nerozprávať, čiapku z hlavy dole, každých päť metrov vojak s prísnym pohľadom v bielej nažehlenej uniforme, ruky von z vrecák, aby sme sa mohli pokloniť scvrkutej mŕtvole Zvestovateľa.
V luxusnom obchode : "To sú zapaľovače Zippo?"
"Nie, pane, to sú fejky."
"A fungujú?"
Žiarivý profesionálny úsmev: "Nie, pane, nefungujú."
Rozhodol som sa, že z Hanoja do Ninh Binh nepôjdeme turistickým autobusom, ale vyskúšame normálnu linku. Na stanici sme si kúpili lístok a potešli sme sa, že v autobuse sme sami. Aspoň to bude pokojná cesta. Autobus vyrazil ihneď po našom nástupe, hurá, dorazíme do cieľa ešte za svetla. Zlý úsudok. Autobus sa motal rýchlosťou chôdze po uliciach v okolí stanice, sprievodca z otvorených dverí vykrikoval destináciu, občas vyskočil a nadháňal potenciálnych cestujúcich stojacich na krajnici, dokonca bral aj veľké balíky od motorkárov. Po hodine sme opäť prechádzali okolo budovy autobusovej stanice, v ktorej sme túto cestu začali, tentokrát už v autobuse preplnenom cestujúcimi a balíkmi. Cestovné a poštovné bral sprievodca do svojho vrecka, jediná tržba pre štátnu firmu z tejto jazdy bolo našich osem eur.
Ubytovali sme sa vo veľmi príjemnom bungalove na brehu jazera v pohorí dračích zubov v mestečku Tam Coc, ktorý viedla milá pani Nam. Jej rodičom sa veľmi nechcelo vymýšľať mená. Nam znamená Päťka. Mala teda štyroch starších súrodencov: Jednotku, Dvojku, Trojku a Štvorku. Jej manžel sa volal – tiež Nam. Nuž a títo manželia boli zase leniví vymýšľať originálne meno svojho penziónu. Volal sa Nam Nam.
Na plavbu po rieke pomedzi kolmé útesy a cez jaskyne sme si najali loďku, ktorú staršia pani dve hodiny elegantne a napohľad pohodlne veslovala nohami. Posadili k nám do loďky talianske dievča. Tá si v Hanoji pred mesiacom kúpila za 300 dolárov motorku a teraz s ňou brázdi Vietnam. Predá ju v Saigone o dva mesiace. Nemá problém s chaotickou dopravou, lebo tá tu vraj nie je ani zďaleka až tak bláznivá, ako v u nich Taliansku.
