Rozporuplným Iránom

Autor: Peter Chovanec | 27.3.2019 o 6:55 | Karma článku: 6,18 | Prečítané:  2438x

Dá sa v Iráne natankovať plná za menej ako dve eurá? Ako vyzerá atómová výroba? Čo treba urobiť so zásobami vody, keď sa pokazí auto uprostred púšte? A čo si myslia Iránci o Izraeli?

Hneď po prílete na teheránskom letisku som vymenil sto eur a touto transakciou sa zo mňa stal milionár - obdržal som štyri milióny rialov. No popálili sme sa hneď v prvej reštaurácii. Ceny v jedálnom lístku  sa zdali veľmi výhodné, ale až pri platení sme zistili, že v skutočnosti sú desaťkrát vyššie. V Iráne cenovky ukazujú hodnotu v „tumanoch“, čo je 10 rialov.

Na cestu z Kášánu do Isfahánu sme si najali taxikára Mahdího. Cestou sme míňali nejaký vojenský areál. Mahdí nám plný národnej hrdosti vysvetlil, že to je atómová výroba - jedna z podzemných fabrík na obohacovanie uránu. Areál strážili protilietadlové kanóny v pravidelných stometrových rozstupoch pripravené na prípadný izraelský či americký útok. Pri každom dele sa motala znudená posádka. Fotoaparát som pre istotu zavŕtal hlbšie do ruksaku, za fotografovanie takýchto vecí hoci aj z auta hrozí v Iráne väzenie.

Mahdí sa zastavil na čerpacej stanici natankovať plnú nádrž. Platil za ňu ekvivalent 1,50 €. Jedno euro a päťdesiat centov za plnú! Voda je tu nielenže drahšia ako benzín, ona je drahšia desaťnásobne! To je tak uletená cena, že to nemôže pokrývať ani náklady na distribúciu a platy pumpárov. Zdá sa, že režim aspoň takto kompenzuje iné nedostatky, ktorými obyvateľstvo trpí.

Urobili sme si odbočku do dediny Abyaneh vo výške 2200 m, na konci dlhého fotogenického údolia na upätí štvortisícoviek pohoria Zagros. Celá dedina je uplácaná z červenej hliny a na svahu pod skalou pôsobí veľkolepo. Turisti tu síce nejakí boli, ale väčšinou len iránski, cudzincov sem trafí veľmi málo. Trvalo tu žije už len pár bezzubých babiek posedávajúcich v úzkych uličkách. Dve evidentne dosť rozčúlilo, keď okolo nich prešiel dievčenský školský výlet a niektoré rebelky – ó, aký škandál! - mali šatku na hlave posunutú príliš dozadu.

Neplánovaným bodom programu s naším Mahdím bola porucha na jeho starej Kii, keď uvaril vodu v chladiči. Zostali sme na kraji cesty s pokazeným autom. Hneď sme si s Petrom pre istotu kontrolovali zásoby vody, boli sme predsa uprostred púšte. Všetky fľaše nám však Mahdí okamžite skonfiškoval a nalial všetku našu vodu do vriaceho chladiča. Chvalabohu sa nám nakoniec podarilo šťastne doraziť do Isfahánu.

Esfahán nesf-e džahán - Isfahán je polovica sveta. Najväčšia atrakcia Stredného Východu, veľkolepé námestia, mešity, paláce, záhrady, bazár, staré mosty cez rieku, kostoly... Jeden podvečer v tomto meste sme strávili na hlavnom námestí, druhý pri stredovekom moste cez rieku. Na obidvoch miestach to parádne žilo - ľudia sa dookola prechádzali, v rohu bol malý koncert, chalani hrali volejbal, niekto robil preteky akrobatických drakov, chlapi pod mostným oblúkom spievali v trojhlase pesničky, tínedžerky zahalené v čádoroch si robili selfíčka - pravá iránska atmosféra.

Z Isfahánu sme si urobili výlet suchým údolím až na úpätie zasnežených vrchov pohoria Zagros. Vrchol nášho výletu bol v nadmorskej výške Gerlachu, siahli sme si tam na iránsky sneh. Bol piatok, voľný deň, podobne ako u nás nedeľa. Ľudia z mesta si v horách robili pikniky, varili si čaj, opekali kebaby. Okolo sa pásli ušaté ovce. Pri jednej z atrakcií - vodopáde - bol dav ľudí, ale iba dvaja cudzinci. Tým sme sa okamžite stali druhou najväčšou atrakciou, všetci nás pozývali na čaj a jedlo a chceli sa s nami odfotiť.

V jednej dedine zabíjali chlapi na ulici ovcu. Okolo šla matka s asi štvorročnou dcérkou na rukách. Zastavili sa pri tejto krvavej scéne a obe so záujmom pozerali, ako ovci šikovným pohybom v súlade s pravidlami halal podrezali krk a následne ufikli hlavu.

Náš taxikár vedel po anglicky povedať iba vetu "Iran very good". Vždy, keď sa mu zdalo, že situácia to vyžaduje, zavolal na recepciu nášho hotela v Isfaháne a recepčný nám na diaľku robil tlmočníka. Mieru nášho porozumenia ilustruje príhoda z malého dedinského hostinca, kde sme sa zastavili na obed. Nemali tam žiadny jedálny lístok, tak nás zatiahli dozadu do kuchyne a v chladničke nám ukázali tri suroviny, ktoré tam mali: rybu, mletý kebab a kurací kebab. Z tohto výberu sme si vybrali rybu. Po polhodine čakania nám doniesli - zmes mletého a kuracieho kebabu. Asi sme sa zatvárili sklamane a majiteľ reštaurácie tušil problém, pretože po chvíli prišiel s papierikom, na ktorom mal arabským písmom napísané tri anglické vety, typu "kebab - very good quality!", ktoré nám niekoľkokrát za sebou nahlas vyslabikoval.

Dva či tri krát som sa v rozhovoroch s ľuďmi priznal, že som v minulosti navštívil Izrael. Dnes viem, že som trochu riskoval, pretože človek, ktorý bol v Izraeli, je v Iráne nepriateľom a môže mu hroziť trest. Ale reakcie boli zaujímavé – Iránci sa živo zaujímali, čo za ľudia žijú u tohto úhlavného nepriateľa, propaganda pravdepodobne vykresľuje túto krajinu v tých najčiernejších farbách. No bolo cítiť, že ľudia ju už berú s rezervou.

Ten nepriateľský vzťah sa dá vnímať aj na druhej strane. Pár mesiacov po tejto ceste som navštívil Izrael a na pasovej kontrole som strávil pol hodinu v paľbe podozrievavých otázok, načo som bol v Iráne. Nečudoval som sa im, predsa len, iránski politici im opakovane hrozia zničením. No ten rozdiel medzi oboma krajinami je, že do Izraela ma nakoniec pustili.

V púštnom meste Jazd sa nám páčil jeden tradičný historický hotel a rozhodli sme sa tam presťahovať a urobiť si rezerváciu na zajtrajšiu noc. Recepčný však nevedel jediné anglické slovo. S pomocou mobilu som mu vysvetlil, že chcem izbu na jednu noc na 18. mája. Zdalo sa, že pochopil, no ešte sa chcel uistiť, tak zapol aplikáciu s kalendárom na svojom mobile a jeho prostredníctvom sa ma spýtal, či tá rezervácia má byť naozaj na dátum 29.2.1395.

Vysvetlivka pod čiarou: Ten dátum je samozrejme podľa iránskeho kalendára, podľa ktorého sa v tejto krajine všetko riadi.

Ešte jednu vtipnú príhodu sme zažili s týmto chlapcom. Páčil sa nám krásny výhľad zo terasy tohto hotela na hlinené strechy, kopuly a minarety Jazdu, tak sme sa ho spýtali, či nám tam večer urobí kaljan, čo je po perzsky vodná fajka. On na to prikývol a odvetil - haš! Zdalo sa nám čudné , že také niečo kričí na celé nádvorie hotela. Rýchlo sme ho opravili: kaljan, tabak! On na to zase o niečo nástojčivejšie - kaljan, haš! Takto sme sa chvíľu naťahovali, až napokon vysvitlo, že to slovo, čo hovorí, je hašt, a to znamená po perzsky osem - teda že máme prísť o ôsmej.

Je známe, že ženy v Iráne musia povinne zakryť vlasy šatkou. Niektoré majú čádor – čiernu šatku, spod ktorej netrčí ani vlások, tie liberálnejšie majú hidžáb, a niekedy aj ten veľmi ledabolo prehodený cez vlasy. Niektoré majú šatku iba z povinnosti prehodenú tak vzadu, že sa drží na hlave takmer proti zákonom fyziky. V jednej čajovni som videl dámu, ktorá si naschvál šatku každú chvíľu napravovala, pričom vždy na pár sekúnd mala nepokrytú hlavu. To je v Iráne obrovský priestupok. Sám som sa v tej chvíli prichytil, po dvoch týždňoch v Iráne, že to vo mne vyvoláva pocity vzrušenia aj pobúrenia...

Ďalšie fotky z cesty do Iránu sú tu.

A tu sú fotky Iránčanov.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vodohospodári ukázali pokazené vnútornosti vzácneho jazera

Zistili sme, prečo zostal tajch pod Štiavnicou bez vody.

DNES PÍŠE MATIA LENICKÁ

Veľká noc ako sviatky sadizmu

Už len obliecť ženy do latexu.


Už ste čítali?