V Japonsku je všetko iné. Zážitkom sú aj také banálne veci ako napríklad ubytovanie. Hneď moje prvé ubytovanie v Tokiu bol bežný biznis hotel. Na recepcii som dostal kľúč a aj – pyžamo.
O niečo väčší zážitok je tradičné japonské ubytovanie zvané rjokan. Už za vchodovými dverami sa tam treba vyzuť. Izba takmer nemá nábytok, na zemi sa rozprestiera rohož tatami. Spí sa na podlahe na matraci, a vo vankúši nie je perie, ale tvrdé guličky. Keď ma v jednom takom rjokane majiteľka ubytovávala, náhle odbehla a po chvíli pricupitala drobnými krôčikmi, zapišťala na ospravedlnenie "džepenís pípl small“ a strčila mi do rúk o polovicu väčšiu perinu. Kúpeľňa v rjokane je spoločná a je v nej vaňa plná teplej vody, v ktorej sa v žiadnom prípade nesmie mydliť a už vôbec z nej vodu vypustiť. Treba sa najprv poriadne osprchovať a až potom, čistý, sa môže vliezť do vane. Vodu vo vani treba potom nechať napustenú na použitie ďalšiemu návštevníkovi.
V Kóbe som si nenechal ujsť japonský vynález – kapsulový hotel. Topánky ma prinútili vyzuť si takmer na ulici, hosť sa potom pri plechovej skrinke podobnej tým vo fabrikách prezlečie do pripraveného pyžama. Spí sa v takej škatuli, v jednej miestnosti ich je v dvoch radoch nad sebou zopár desiatok. Priamo v škatuli má človek relatívny luxus – televízor nad hlavou, rádio a hodiny v stene. K dispozícii je samozrejme veľká ázijská kúpeľňa s bazénikom s teplou vodou a so saunou, ale aj miestnosť s veľkým televízorom, internetom, veľmi pohodlnými kreslami a s knižnicou s tisíckou zošitov s manga komiksmi. Takýto hotel je len pre chlapov. Mojimi spolubývajúcimi boli väčšinou úradníci, ktorým sa nechcelo ísť večer na vlak alebo robili nadčasy, možno ich však vyhodila žena z domu. Infraštruktúra v hoteli je na takýto typ hostí pripravená – okrem pyžama sa fasuje aj hygienický balíček so zubnou kefkou, pastou a hrebeňom. V noci im operú košeľu, nohavice si vyžehlia sami na mašinke, v automate na recepcii si kúpia slipy aj ponožky, oblečú oblek, vezmú do ruky aktovku a hajde opäť ráno do milovanej firmy, ktorá je v tejto kultúre viac ako rodina.
Ochota a úslužnosť Japoncov je neopísateľná. Všade platí, že zákazník je totálny king. Privítanie irasšaimase – vitajte – zaznie po vstupe hosťa všade, ešte aj v samoobsluhe či v kase na lístky na vlak. Predavači a čašníci dovádzajú umenie úslužnosti do dokonalosti. Predavač v samoobsluhe mi vydával ekvivalent dvadsať centov, ale podával mi ich dvoma rukami a sprevádzal to úklonmi a kvetnatou ďakovačkou. Inokedy mi bankovky vo výdavku naaranžovali na tanierik do tvaru kvetu, ktorý ešte ozdobili mincami usporiadanými podľa veľkosti do komínika; táto ikebana je potom vkusne dokončená papierovým účtom. Sprievodca vo vlaku vykoná pri vstupe do vozňa hlboký úklon, pri odchode z vozňa urobí čelom vzad a opäť sa pred pasažiermi hlboko ukloní.
Po dokonalej úslužnosti obsluhy nesmieme zabudnúť na japonské vývarovne. Pri vstupe do reštaurácie celé prítomné osadenstvo unisono zaspieva slovo irasšaimasééé, hosťa usadia a potom sa začne lúštiť jedálny lístok. Väčšinou je to lúštenie zjednodušené obrázkami alebo veľmi často krásnymi realistickými plastovými a voskovými modelmi jedál vo výklade reštaurácie. Videl som v Tokiu špecializované obchody, kde nepredávali nič iné, iba tisíc druhov týchto modelov jedál. Efektivita japonského národa sa prejavuje aj v tejto službe, pretože jedlo je vždy pripravené za pár minút. Navyše vo väčšine reštaurácií je kuchyňa v tej istej miestnosti, najčastejšie za barovým pultom, takže hosť môže prípravu jedla pozorne kontrolovať. Naučil som sa jedno slovo po japonsky: ojšikata - chutilo mi. Dobrá investícia. To keď som povedal, išli sa od šťastia roztopiť. Zaplatí sa pri odchode pri pokladni, žiadne prepitné sa nedáva. Niektoré reštaurácie sú úplne maličké, nie väčšie ako garáž. Jedna taká bola v Hirošime, oproti hotelu, kam som zašiel na večeru. Zmestili sa tam pri barovom pulte okrem mňa už len ďalší dvaja hostia. Majiteľ - starší pán s troma zubami - mal na jedálnom lístku iba jedno jedlo, placky okonomijaki plnené všeličím, včítane rezancov. To piekol na rozpálenej platni na pulte rovno pred nami. Bolo tam dosť veselo, obaja hostia niekoľkokrát dookola použili všetkých šesť vetných spojení, ktoré sa na nich počas povinnej štvorročnej angličtiny nalepili. Keď som si už myslel, že to skončí pri karaoke, majiteľ vyhlásil, že je unavený a normálne nás vyhnal. Bolo trištvrte na deväť.
Vidličkou sa v Japonsku je asi len ryža s karí, treba preto zvládať jedenie paličkami, včítane polievky. V polievke sa paličkami vyjedia rezance, zelenina, tofu a všetko ostatné, potom sa polievka spôsobne čo najhlasnejšie vychlípe. Neslušné je práveže nechlípať. Vyzerá to naozaj divne, keď jemná elegantne oblečená staršia dáma sŕka, až sa papierové okná reštaurácie otriasajú.
Narazil som ešte na jeden zvláštny druh reštaurácií. Pri vchode je automat, strčia sa doň peniaze, stlačí sa tlačidlo so zvoleným obrázkom jedla a mašina vypľuje lístok. Vnútri to môže byť bufet na stojáka, ale aj príjemná luxusne vyzerajúca reštaurácia s obsluhou a tlmeným svetlom.
Každá štvrť v Tokiu má svoju atmosféru. Spomeniem napríklad Akihabaru s obchodnými domami s elektronikou nasledujúcej generácie. V jednom som si od prvého predavača vypýtal európsky adaptér do elektrickej zásuvky. Chvíľu trvalo, kým pochopil, čo chcem, ale potom sa hlboko sa uklonil, požiadal o strpenie a s jednou rukou galantne založenou za chrbtom vybehol poklusom po schodoch na siedme poschodie do príslušného oddelenia. No hlavnou atrakciou Akihabary sú obchody s manga komiksami a suvenírmi, ktoré sa striedajú s barmi, kde obsluhu tvoria dievčatá prezlečené za školáčky.
Keď už sme pri tých kostýmoch, tak v nedeľu sa oplatí zájsť do štvrte Haradžuku. Vtedy je plná tínedžerov, ktorí sú poobliekaní podľa svojich obľúbených animovaných postavičiek. Hitparádu podľa všetkého v čase mojej návštevy viedla Lolita a Gothic Girl.
Za návštevu určite stojí kontroverzný chrám Jaskuni, kde sú pochovaní vojaci, aj tí z druhej svetovej vojny, a uctievaní ako hrdinovia, včítane vojnových zločincov. Vedľa chrámu je vojenské múzeum, kde však úplne chýba nejaká sebareflexia Japoncov za druhú svetovú vojnu. Masakre v Číne sa tam prechádzajú mlčaním, prípadne sú nazývané len ako „incidenty“, Američania sú označovaní v popisoch ako podlí nepriatelia, hrdinstvá japonskej armády sú naopak glorifikované. Aj lietadlo Zero sa tu prezentuje ako neprekonateľne najlepšia stíhačka na svete.
Naopak, múzeum v Hirošime dáva veci do objektívnejšieho kontextu. Možno preto, že sa nazýva mierové a nie vojenské, ako to v Jaskuni v Tokiu. Prehliadka sa začína vývojom predvojnovej militarizácie Japonska, v prípade toho, čo oni volajú "Nankinský incident" sa tu na rozdiel od Jaskuni priznáva, že povraždili 300 000 Číňanov, pričom tam visí zaujímavý záber z lampiónovej oslavy tohto masakru, a to práve z mesta Hirošima. Nasledujú však silné exponáty, ako napríklad model celého mesta v momente pred výbuchom, aj s červenou guľou šesťsto metrov nad zemou na mieste, kde to vybuchlo, ktorý sa dá porovnať s modelom mesta po výbuchu hneď vedľa.
V parku neďaleko epicentra výbuchu atómovej bomby, ktorý je plný pamätníkov, stojí aj pomník kórejským obetiam atómového výbuchu. Tí boli v meste ako zajatci na nútených prácach. Dlhé roky tam vraj takýto pamätník nemohol stáť, lebo narúša štylizáciu obetí, do ktorej sa Japonci tak radi pasujú.
V Japonsku sa človek nevyhne stopám aj po iných po katastrofách, ktoré túto krajinu pravidelne postihujú. Zúčastnil som sa veľmi dojímavého zhromaždenia k prvému výročiu katastrofy tsunami vo Fukušime. V jednu chvíľu zaznelo hlasné prerušované pípanie, ktoré sa zmenilo na dlhý tón presne o 14:46, kedy pred rokom udrela tá vlna. Bolo to veľmi dojímavé a na tvárach ľudí okolo seba som videl, že ich to ešte zďaleka neprebolelo.
Stretol som sa tam s jedným japonským známym, ktorý mi povedal, že určite v tejto krajine nejaké zemetrasenie zažijem. Stredne silné zemetrasenie nastalo hneď na druhy deň po tomto stretnutí, ale ja som o tento zážitok prišiel. V tej chvíli som sa totiž viezol vo vlaku.
Menšie zemetrasenia sú však doslova na dennom poriadku. Ich záznam je na stránke meteorologického ústavu, ani tie s magnitúdou 3-4 ani nestoja za verejnú zmienku inde ako v tomto reporte.
Pri vchode do jedného tokijského múzea s dvetisíc rokov starými sochami Buddhov som si všimol nápis: „V prípade zemetrasenia sa nezdržujte pod sochami“.
V Kóbe som navštívil „Inštitút pre predchádzanie katastrofám a ľudskú obnovu“. Je to napriek trochu divnému názvu vynikajúce múzeum, ktoré sa v prvom rade venuje ničivému zemetraseniu, ktoré postihlo Kóbe v roku 1995. Najprv ma zaviedli do kina, kde ukázali niekoľko záberov z mesta tesne pred zemetrasením, ktoré udrelo pred šiestou ráno. Ja som si deň predtým mesto prešiel, takže to už boli pre mňa známe miesta, ako napríklad krytá nákupná pasáž v centre, okolie železničnej stanice Sannomija neďaleko môjho hotela alebo bordový vlak spoločnosti Hankyu, ktoré chodia po meste. Všetky tieto miesta som videl vo filme presne v tom istom pokoji ako včera, ale vo chvíli ich ničí zemetrasenie, aj s rachotom a dunením na plné pecky. Domy sa rúcajú do ulice, strecha nákupnej pasáže s hrmotom padá a strojvodcovi vlaku sa pred očami krútia koľajnice. Bola to taká sila, že nás vopred upozornili na núdzové východy, ak niekomu príde zle alebo sa mu vrátia spomienky. Z kina vedie cesta zničenou uličkou - auto pod padnutým domom bolo presne to isté biele Daihatsu Charade, ktoré kedysi vlastnili moji rodičia. Potom sa ma ujal sprievodca – dôchodca dobrovoľník – a dobrou angličtinou (obrovská vzácnosť!) mi na exponátoch ukazoval, čo sa dialo nasledujúce hodiny, dni aj roky po zemetrasení. Keď sme sa dostali do oddelenia tsunami, sprievodca mi povedal, že vždy pri hrozbe takýchto záplavových vĺn radil návštevníkom vybehnúť na tretie poschodie. "Keď som ale minulý rok videl zábery, na ktorých po tsunami bolo na streche trojposchodového domu vyplavené auto, dnes už radím šieste!". No v Kóbe nebola po 17 rokoch po zemetrasení ani stopa. Všetko je zaručene nové, ešte aj historické pamiatky...
